Obsah článku ma zaujal. Zaoberala som sa v ňom svojou budúcnosťou, resp. svojimi túžbami. A zrejme pod vplyvom nejakého ozdravného programu, vypísala som si tam zoznam želaní. Malo ich byť 101, dostala som sa len po 23. Asi mi došla fantázia, alebo som si nič viac neželala, už neviem. Želania to boli naozaj kuriózne. Napríklad naučiť sa lietať na lietadle, jazdiť na koni, tancovať všetky spoločenské tance, točiť na hrnčiarskom kruhu, maľovať obrazy, napísať knihu, hrať divadlo, napísať hru... niektoré želania boli o zdraví, iné sa týkali záhrady, zvierat, práce, proste široký záber.
Ani jedno nebolo o šťastí. V žiadnom želaní som nevyjadrila túžbu byť šťastná. Myslím, že v čase, kedy som ich písala, ma ani vo sne nenapadlo, že by som mohla byť niekedy aj nešťastná. Musela som prejsť slzavým údolím, kedy sa mi zdalo, že slnko už určite nikdy nevyjde, až po chvíle, kedy mi je jasné, že ono svieti aj za oblakmi. Alebo aj v noci, len akurát niekde inde. Čo praxi znamená, že o moje šťastie ma nemôže nikto a nič pripraviť, len ja sama.
Tieto priania som objavila v správnej dobe. Po nevyhnutnej prestávke sa k nim vraciam, dopíšem zvyšných 78 a idem postupne realizovať. Keď sa to tak vezme, nejaké sa už plnia. Hrám divadlo, píšem hru. A nie je to tak ťažké, ako by sa zdalo. Už viem, kam za koňmi, s lietadlom to bude ťažšie, aj na ten tanec bude treba niekoho zohnať, no hrnčiarsky kruh sa dá skonštruovať a dokonca aj pec nie je problém vyrobiť na záhrade.
A prežívam nesmiernu radosť a nádej, že ak ma neskolí nejaká pliaga, alebo neprídem nejakým nešťastím o krk, čaká ma ešte veľa rokov na realizáciu väčšiny želaní. Možno sa mi nepodarí žiť bez fyzických bolestí, ale jeden nikdy nevie. Vraj v prírode je na všetko liek.