V prvom rade som myslela, že auto je samočistiace. To moje bohužiaľ nie. Ba dokonca ho podozrievam, že sa zaprasí viac ako iné. Neobíde žiadnu mláku, žiadne bahno, oprská sa až po zadné okno, podbehne pod každé letiace vtáčie hovienko a nahrubo zapadne prachom hneď druhý deň, len čo ho vyumývam a vyleštím. O interiéri nehovoriac. A tie kolesá...
S príchodom leta mi pripravilo nové prekvapenie. Horúčavy v týchto dňoch neúnosne stúpli, vo vnútri by sa dalo saunovať, no to som očakávala. Chvíľa otvorených dverí to spraví a dá sa jazdiť. Čo som nečakala bol žeravý volant. Úplný šok, keď som sa otáčala na hlavnú a musela som ho bezpodmienečne zvierať v rukách, ak som nechcela nevhodne otvoriť susedom bránu. Odporúčané uchopenie za desať dve nepripadalo do úvahy. Nanajvýš tak sedem dvadsať, aj to len zľahka. Rýchlostná páka sa tiež nenechala zahanbiť.
Keď som konečne prišla domov, hneď som hodila do auta uterák. Nie, že by som to vzdávala, ale aj keď som to nikde nevidela, budem trápna a svoj volant pekne prikryjem. No tuším, že to nebude posledné prekvapenie. Už teraz sa teším.
Kamarátka mi poradila, že si mám túto spomienku zachovať, že mi v zime dobre padne, keď mi ruky budú k volantu primŕzať. Nuž čo, mám čo som chcela. S koňom by boli zas iné problémy.