Chvíľu som potom chodila na B12ky, ale pravdou bolo, že mi tie gebuziny, čo sa u nás doma podávali, vôbec nechutili, namiesto obeda som sa radšej hrala pod stolom s drevenými kockami. Nechápem, prečo sme nemali v nedeľu na obed krupicovú kašu, alebo makové slíže, alebo ryžový nákyp...To som však netušila, aká hrôza ma ešte čaká. Nasťahovala sa ku nám babka.
To by sa ešte dalo zvládnuť, mne to bola babka, otec bol na tom horšie, jemu to bola svokra. Problém nastal, keď jej mama zverila kuchyňu. Pochopila som, prečo mama nevedela variť, nemal ju kto naučiť. Za všetky gastronomické šialenstvá spomeniem len jedno, čo mi uviazlo v pamäti: akási biela kyslá polievka so zemiakmi v ktorej plávali zdrapy rozvarených sušených sliviek. Polievka by sa možno aj dala zjesť, no v momente, keď sa mi na lyžicu dostala slivka, bol to pre mňa tak hrozný zážitok, že si ho pamätám dodnes. Keby babka nenástojila na tom, že mám zjesť všetko, mohlo sa to medzi nami vyvíjať lepšie, ale tou slivkou to celé pokašľala.
A pokračovalo to nejakými fašírkami, čudnými omáčkami a podivnými polievkami. Obed mal takmer vždy rovnaký priebeh, babka ma odvolala z dvora, naložila mi „obed“ ja som začala jesť, kým som nenatrafila na nejedlé kúsky, prestala som, babka urobila pár pokusov donútiť ma k pokračovaniu a jej snaha bola zavŕšená buchnátom. Potom ma vyhnala von a bolo. Keď prišla domov mama z roboty, obidve sme jej žalovali, obidvom dala za pravdu a mne ešte navyše aj chlieb s maslom a medom.
Toto overovanie babkinej neschopnosti variť trvalo až kým som nešla do školy. Všetky decká chodili do školskej jedálne a hrozne mi závideli, že idem zo školy rovno domov a že tam na mňa čaká milujúca babička. Netušili, že idem ku gebuzine a buchnátom. Našťastie sa stačilo len chvíľu odúvať a patrila som aj ja medzi tie úbohé deti zamestnaných matiek nútené chodiť do jedálne. Kým som nevkročila do tej božskej miestnosti, bola som dezinformovaná o kvalite a chuti jedál, no keď som ochutnala menu počínajúc pľúckami na smotane končiac špenátom, boli to pre mňa lahôdky hodné duple. Pre spolužiakov som bola exot.
Babka som vyfúkla užitočnosť, presunula do inej rodiny a gebudziny sa podávali už len v nedeľu. Ak mi chutili jedlá zo školskej jedálne, všeobecne vyhlasované za hnusné a pre mňa boli chutnejšie, ako to čím ma kŕmila babka s mamou, nutne z toho vychádza, že moja mama nevedela variť.
Či to na mne zanechalo následky a varím blivajzy, musia posúdiť moje deti a manželia, ale čo si pamätám, nikto mi to neotrieskal o hlavu, tak to asi až taký des nie je.