Elena Engelová
Ako ma sociálka rozveselila
Včera mi došlo úradné písmo zo Sociálnej poisťovne. Vravím si, oficiálne mi oznamujú, že mi dôchodok zvyšujú o sľúbených osem éčiek.
Som jedna z mnohých, čo denne stretávate na uliciach... Zoznam autorových rubrík: len tak, o mne, boľačky, moje kuriózne choroby, Súkromné, Nezaradené
Včera mi došlo úradné písmo zo Sociálnej poisťovne. Vravím si, oficiálne mi oznamujú, že mi dôchodok zvyšujú o sľúbených osem éčiek.
Je dosť možné, že mi hrabe, ale ak to tak je, chcem zostať už navždy šibnutá, cítim sa v tom skvele.
Milujem všetky zápisníky, zošity, bloky, skicáre, linajkové, kockované aj čisté, ktoré len tak volajú po popísaní a pokreslení. Kým sú prázdne, majú úžasné čaro budúcich príbehov a obrázkov. Takto som nedávno objavila skutočný poklad, hrubý linajkový zošit s tvrdými zelenými doskami. S nadšením som ho otvorila, no hneď prvá strana priniesla sklamanie. Už v ňom bolo písané. Písmo bolo evidentne moje, aj keď som mala pochybnosti, zjavne som pred pár rokmi písala oveľa úhľadnejšie.
Celý svoj doterajší život som si myslela, že nie som dosť dobrá, že pre svojich blízkych nerobím dosť, preto sa mi nedostáva pochvaly a preto sa mi ani v nedarí. Až keď sa mi život rozsypal úplne a ja som bola nútená si ho začať budovať od základu a sama, pochopila som, že to bol blud. Tak veľmi som chcela, aby sa môj život aspoň podobal šťastnému a dokonalému, až som zabudla, že jeho stredom som ja sama a že to, ako bude vyzerať, závisí len odo mňa.
Táto zima bola až do včerajšku ku mne milosrdná. Včerajšia snehová nádielka ma donútila prehodnotiť môj názor, že je zbytočné odhŕňať sneh, keď sa raz aj tak roztopí.
Keď už budem na dôchodku...hovorí pán v strednom veku a pridá k tomu množstvo plánov. Čo takého budeš robiť? Dobiedza dcéra, trochu naštvane a trochu podpichovačne. Vrátim sa k foteniu. Mám k tomu všetko a bavilo ma to, kedysi. No a prečo až na dôchodku, prečo nefotíš teraz? Ách, natiahne otrávene, teraz na to nemám čas a odpije si z pohárika s koňakom. Tak nemusíš hneď, cez víkend predsa nemáš nič na práci. Cez víkend? To predsa prídu naši známi zo Siladíc. A potom s potuteľným úsmevom pozrie na ženu. Minule doniesli tú barackovicu, hádam donesú aj teraz. A preglgne slinu, čo sa mu nazbierala pri tej spomienke. Dcéra iba mávne rukou.
Sedela som v kresle, v rukách pletenie a čakala, kým sa celkom zotmie, aby som si mohla rozsvietiť. Zimné slnko sa odporúčalo krátko po štvrtej, za siluetou domov presvitala iba temná oranžová žiara. Vyšla som na záhradu a prešla až na jej koniec. Nebol to dobrý nápad, lebo cestou späť som si vôbec nevidela pod nohy. Zato som videla niečo, čo ma šokovalo.
Neviem, či zimy už nie sú, čo bývali. Nepamätám sa. Som z nížiny a naše zimy neboli o zasnežených stráňach a zimných radovánkach. Najbližší kopec bola kalvária a tam sme mali vyslovený zákaz. Aby sme si krky nedolámali. A tak nám sane slúžili len na to, aby sme sa navzájom ťahali po ulici.
Občas sa mi stane, že stretnem v meste niekoho známeho. Poteším sa, veď je to pre mňa vzácne, nikam nechodím a tak očakávam od stretnutia možnosť si trochu pokecať. No radosť sa vyparí, keď po úvodnom: „ako sa máš“ nasleduje: „a čo tvoj bývalý?“
Ledva sa dočkal, kým žena za sebou zatvorila dvere. Ešte z chodby mu kričala, aby nezabudol, že ide na nočnú. Nezabudnem, len už choď...pomyslel si. Len čo začul buchnúť dvere, siahol rukou za knihy v polici. Za tými vyššími sa vždy skrývala pollitrovka vodky. Žena na to neprišla, prach utiera len vpredu, kde bolo vidno. A možno prišla, len už rezignovala.
Pred časom u nás v dedine bubnovali, že kto má záujem o hranie v ochotníckom divadle, nech príde na obecný úrad. Srdce mi poskočilo radosťou a nadšením. Celý život túžim zažiariť na javisku, cítila som, že od splneného sna som len krôčik.
Môjmu autu dozrel čas na STKáčku. Pravdupovediac, netušila som, o čom to je, ale keď treba, tak treba.
Neznášam domáce práce. Umývanie riadu, upratovanie, utieranie prachu, vysávanie...a neznášam bordel okolo seba. Že by paradox? Je to možné, no súvisí to spolu.
Píšem erotické mini poviedky. Kto by to do mňa povedal. Moji známi ma podozrievajú, že sú to buď moje vlastné zážitky, alebo moje predstavy, túžby. Nie je tomu tak. Nestotožňujem sa s postavou, ktorá si užíva tie krásne chvíle, aj keď píšem akoby o sebe. Možno to je mätúce, ale ja svoje zážitky z oblasti erotiky nikdy nepredostriem verejnosti. Patria iba mne a môjmu partnerovi.
Môj otec ma naučil samé životne dôležité veci. Jednou z prvých bolo pitie z fľaše. Dodnes s opovrhnutím pozerám na človeka, ktorý priloží k ústam hrdlo fľaše, dvomi glgmi v nej vytvorí podtlak a potom s typickým cmuknutím odtrhne fľašu z hornej gamby, až mu tam zostane červený polkruh. Riadne sa nenapije a ešte sa aj strápni. A zaslintá.
Môj priateľ sa ma spýtal, že čo je so mnou, vraj mi hrdzavie blog. Nepíšem. Nedá sa mi. Pomyselné pero mi zakaždým vypadne z ruky, len čo si sadnem k písaniu. Zakaždým ma premôže pocit, že nemám o čom. Že slová sú zbytočné a že by bolo najlepšie onemieť. A ešte lepšie, stať sa neviditeľnou. Aspoň by som nedúfala, že ma je počuť a vidieť.
Keď telefón zazvonil druhý krát a pán XY bol zvedavý, prečo mi to tak dlho trvá, načisto som podľahla panike. Kľúč od auta buď zožral pes, alebo skončil v smetiach. Nie a nie ho nájsť.
Zistila som, že v autoškole ma vôbec nepripravili a život s autom. Že je to darmožráč, to som tušila, ale že mi bude robiť psie kusy, na to prichádzam priebežne, ako sa pomaly zbližujeme.
Dnes už viem, že móda je jeden obrovský biznis. Ale kedysi som si naivne myslela, že to, čo práve „letí“ sa vyvíja tak akosi prirodzene. Že ktosi začal nosiť twisťáky a ostatní sa po ňom „opičili“. Až twisťáky zaplavili celú zemeguľu. Potom ich plynule nahradili rúry, následne vytlačené mrkváčmi , až sa dlhodobo usadili v našich šatníkoch bedráče. Vôbec ma nenapadlo, že to funguje ináč. Že zasadne tým ľudí a rozhodnú, že toto a toto sa bude nosiť budúcu sezónu. Takéto farby, vzory, účesy...