Objatie

Autor: Elena Engelová | 17.2.2015 o 19:10 | (upravené 17.2.2015 o 21:22) Karma článku: 6,91 | Prečítané:  222x

Je dosť možné, že mi hrabe, ale ak to tak je, chcem zostať už navždy šibnutá, cítim sa v tom skvele.

Navonok sa to prejavuje tým, že sa usmievam. Začnem hneď ráno, v zrkadle si venujem úsmev a pridám aj povzbudenie: si skvelá. Úsmev venujem aj svojej početnej faune. Ale tí ma k tomu donútia, aj vtedy, keď mi ausgerechnet nie je do spevu. Ak sa mi podarí cestou do práce stretnúť na našich podivných výhybkách oproti idúceho šoféra, aj na toho sa usmejem, od ucha k uchu, aby to bolo vidno na diaľku. Usmievam sa na zákazníkov, keď prídu ku mne do obchodíku a usmievam sa aj v inom obchode, kde zas nakupujem ja. A najúžasnejšie na tom je, že ľudia, ktorých obdarím svojim úsmevom sa začnú usmievať tiež.

Nie, nie je to nejaký sentimentálny blábol. Ja sa usmievam, lebo to tak cítim, nosím v sebe ťažko pochopiteľný pocit šťastia a pre ostatných je to neverbálny spôsob komunikácie. Niečo ako: nechcem ti skočiť do vlasov, chcem ťa objať, nemám zbraň, mám otvorené náručie...

Tak ma teraz napadlo, že by to mohol byť ďalší level, budem ponúkať objatie. Dúfam, že sa s tým neprepracujem do cvokhausu. Mne samotnej objatie chýba. Tak prečo si ho nevypýtať? Osamelý život má radu výhod. Bez výčitiek svedomia môžem zjesť všetky banány a nikto nebude urazený, že som mu, sviňa pažravá, nenechala. Alebo vymlsať celú, celučičkú zmrzlinu. Alebo si pustiť o druhej v noci telku, nikto si neťuká na čelo a nepindá, že nemôže spať, veď predsa ráno vstáva do práce, aby tam v pote tváre drel. Môžem si robiť čo chcem a kedy chcem. Ale keby som sa náhodou chcela pritúliť a nechať sa objať mužnými chlpatými paprčami, tak toto sama nedokážem. Tu tá samostatnosť trocha škrípe. Myslím, že nie som jediná, kto by rozšírenie bežných služieb o objímanie privítal.

Videla som jedno video, kde chlapík oblečený v kostýme akéhosi chlpáča ponúkal na ulici svoje náručie okoloidúcim. A veru, nikto ho neodmietol. Každému to dobre padlo a niektorí aj slzu vyronili. Čo nám to pripomína? Rané detstvo, kedy sme z výšky rodičovských paží pozerali na svet a cítili sa tak nesmierne neohrozene a milovaní? Je to možné.

A tak, s deficitom vonkajšej ochrany, obaľujem si dušu úsmevom, aby mi na ňu nefúkalo, aby nevytuhla v očakávaní, možno márnom. Usmievam sa a pestujem si lásku. Netušila som, že jej mám v sebe toľko. Chvíľami sa až zadúšam. Fakt cvok.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?