Najúžasnejšie chvíle nastali, keď nasnežilo, rozpustilo sa a následne zamrzlo. Celá ulica sa zmenila na klzisko. Vytiahli sme z pivníc kvintačky a hurá si konečne tie krky lámať. Kto netuší o akom nástroji píšem, boli to geniálne vymyslené korčule, ktoré sa pomocou jednoduchého kľúča primontovali na bagandže. Dali sa zväčšovať, takže ich majiteľ mohol nosiť až do doby, kým rodičia nerezignovali a nekúpili potomkovi kanady, alebo krasky. Teda, krasokorčule. Čím viac zúbkov, tým väčšia frajerina.
Ale obdobie kvintačiek bolo obdobie slobody. Všetci sme mali rovnaké a pre celú ulicu vystačil aj jeden kľúčik šťastlivca, ktorý ho ešte nestratil.
Keď nezamrzla ulica, aktívny rodičia aspoň ohradili kus dvora snehovým mantinelom, natiahli z práčovne hadicu a ten, čo nemohol spávať, do rána polieval klzisko. Na druhý deň nastúpili korčuliari, ale len tí, ktorí mali morálne právo, čiže deti aktívnych rodičov. My ostatní sme boli nútení zas len ťahať sane hore dolu po ulici. Utešovali sme sa, že ľad je aj tak hrboľatý a klzisko malé.
Zima končievala nechutnou pľačkanicou. Špinavý sneh vyzeral ako zemiaková príloha k mäsu v školskej jedálni. Nepamätám si, že by niekto niečo odhŕňal, zvlášť cestu do školy nie. Ale my sme aj tak prišli suchí a s teplými nôžkami. K tomu slúžil druhý geniálny vynález , galoše. A to nie hocijaké. Obúvali sa na papučky, dospelákom na topánky a boli aj úplne vymakané, určené dámam na lodičky, čiže galoše s opätkom. Dutým. Kedysi nosili čižmy len ženy z vidieka.
Prvé detské čižmičky boli biele, alebo červené a bolo v nich hnusne zima. Po dnes deň banujem za galošami. Aj za bagandžami. Nedá mi nespomenúť, že táto obuv skvele slúžila aj ako lyžiarska. Miesto kvintačiek sa pripli lyže a to na spôsob bežiek, alebo zjazdoviek. Na svahu sme sa odlišovali iba čiapkami, lebo každá babka mala iný štýl. Pre nás z roviny slúžili na lyžovanie rekreácie ROH a to rovno v Tatrách.
No, ale to už je o inom.
