Fotím

Autor: Elena Engelová | 4.5.2014 o 16:09 | (upravené 5.5.2014 o 6:20) Karma článku: 5,11 | Prečítané:  207x

Zas je tu známa chvíľa, kedy začína vo mne neúnosne stúpať napätie, nervozita a úzkosť. Ale dnes nedostanú šancu. Mám minimálne jednu fintu, ako na ne a aj počasie mi nahráva.

Beriem foťák a idem von. Najprv naslušno, asfaltkou, cvakám ako pominutá, slnko zachytené v listoch stromov, vzdialeného bažanta, aj keď viem, že z neho bude iba okrídlená machuľa, liečivky zvané burina, všelijaké blbiny, čo mi momentálne ovlažujú dušu. Geniálny vynález tento digitál, nemusím počítať zábery a aj keď viem, že z väčšiny nič nebude, nemusím čakať do večera, kým vyhodím zmarený celuloid do koša.

Prišla som až ku koľajam a vydávam sa popri nich. Slnko mi svieti rovno do tváre, mračím sa, žmúrim a vidím len obrysy. Násyp a stĺpy s trolejovým vedením, betónové korále závažia, kríky bazy a šípovej ruže, zakrpatený orech.

Traťou prefrčal poschoďák a mne náhle stislo srdce. Kedysi pred rokmi, jedna žena, s fotoaparátom bez filmu a s dušou plnou bolesti a beznádeje...Fotím trať a myslím na to, ako veľmi ju musel život omínať, aké peklo na zemi skúšala každý deň, keď sa rozhodla...

Poznám tú trýzeň. Nemá jasné opodstatnenie. Drieme, čaká, dáva o sebe vedieť drobnými štuchancami, nedovolí zabudnúť, len nechá občas vydýchnuť, kým znovu udrie,  plnou silou ovládne celú bytosť a nie je kam ujsť. A ja sa zrazu vidím, ako stojím na balkóne dvanásteho poschodia a dívam sa na tvrdý šedý betón pod ním... alebo kráčam nočným mestom a už sa nikdy nechcem vrátiť, chcem len ísť a nemusieť sa zastaviť...prestať rozprávať, s nikým sa nestretnúť, nájsť si nejaké zákutie a navždy tam skamenieť.

Koľaje. Nebyť toho, že ďalšia dušička zvolila tento príšerný odchod zo života, nespomenula by som si...Fotím tie oceľové hady a posielam tým ženám kus lásky priamo zo svojho srdca. Neodsudzujem, ani neľutujem - súcitím, chápem tú voľbu. A som im vďačná. Skrze nich si uvedomujem, koľko šťastia mám v živote. Naučila som sa, že vždy je možnosť voľby minimálne z dvoch možností a že zajtra, alebo už o chvíľu, bude všetko ináč. A že aj s tým duševným parazitom sa dá žiť. Aj keď to občas veľmi bolí.

Neexistuje fixný bod, kde by som si mohla zavesiť pohodové chvíle a vždy, keď je zle, vrátiť sa k nim. Ale stačí vedieť, že sú a že zas budú a vydržať tú pohromu...vydržať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?