Cesta

Autor: Elena Engelová | 15.4.2014 o 9:17 | (upravené 15.4.2014 o 9:24) Karma článku: 5,79 | Prečítané:  184x

Dnes keď som otvorila dvere nášho domu, po prvý krát po dlhých mesiacoch som pocítila radosť. Takú tú obyčajnú, že som konečne doma, že si na seba hodím niečo pohodlné, že si urobím kávu a budem sa venovať niečomu, čo ma baví.  

Doteraz to bolo tak, akoby za dverami číhala depresia a hneď, keď som hodila topánky do botníka, zavesila sa mi na krk a a vydržali sme to spolu až do rána. Ešte aj v noci, keď som šla na wc mi nezabudla pripomenúť, že izba napravo je prázdna a že ráno sa so mnou nikto nerozlúči...

Nevravím, že mám vyhrané, ale rastie vo mne zdravá zlosť. A tá ma ženie, nabudzuje, ako boxeristu pred zápasom: nedaj sa, ubal mu jednu do zubov, ukáž mu, kto je tu víťaz, kto sa nedá a bude bojovať. Lebo pomaly mi dochádza, akého neschopného tvora som zo seba urobila tým, že som vytvárala hladkacie prostredie bez burácajúcich hádok, bez možnosti zakričať si svoje pravdy a presadiť svoje potreby. Nechala som pána tvorstva rozhodovať a to bolo presne to, čo on nechcel.

Premýšľam, kde som na tento model prišla. Rodičov mám zafixovaných asi takto: otec s kopou mindrákov chcel dokazovať, že sa postará, zabezpečí, zoženie, vybaví, zarobí... Matka rozhoduje. Ale možno sa mýlim. V tom, ako si to vysvetľujem. Možno to bolo úplne ináč a podľa toho, ako som to videla doma, chcela som žiť aj ja. A posunula samú seba kdesi do spodného šuplíka, medzi ponožky. Použité.

Dá mi asi kopec práce vyšplhať sa u seba až navrch na ten prádelník a stáť tam ako dominanta svojho bytia. Stredom môjho vesmíru som predsa ja, nikto iný. Je ľahké sa zamotať a stratiť samú seba, obzvlášť, keď so sebavedomím nie som na tom práve najlepšie a som schopná veriť, že ten druhý vie rozhodovať lepšie. Čas mi dal za pravdu, že to tak nie je a že som sa tragicky mýlila. Dnes mi nezostáva nič iné, ako si dopriať slobody a voľnosti a byť sama so sebou čo najdlhšie. V podstate po prvý krát v živote. A tak mi dochádza, že je to dar, nie trest.

Neustále počúvam rady, ako mám žiť, kde by som už mala byť vo svojom prežívaní, kam sa posunúť a podobné názory. Viem, že to ľudia okolo mňa myslia dobre, ale ja si myslím, že ak má človek žiť naplno a byť v súlade so svojim vnútrom, nemôže preskočiť žiadnu fázu bolesti a uzdravovania. Viem, že nikto už nechce počúvať o tom, že mi je občas zle, tak už mlčím, zostávam s tým sama.

A asi to je to najlepšie, čo môžem pre seba urobiť.

V situácii, ako je tá moja sa nachádza veľa žien, denne sú na internete nové a nové články a diskusie. Ale keď premýšľam, akú radu by som takej osôbke dala, nenachádzam jednu jedinú. V mojom príbehu som to bola ja a on. A každý sme iný. Možno len to, že po rady si treba zájsť do praveku. Tam je všetko oprostené od hier a klamstiev. A aj láska tam má inú podobu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?