Úprimne povedané, rozveselilo ma to. Vyzerám bohato a to mi lichotí. Je to lepšie, ako keby o mne vraveli: „tá chuderka, až mi je jej ľúto“. Moju finančnú situáciu nebudem popisovať, aj tak by mi nikto neveril. Ale celé mi to pripadá, akoby ten hore stratil trpezlivosť a nevedel, ako mi má povedať, nech to už konečne vzdám, že mi to zúfalo nejde a nech skúsim niečo iné. Že čo, do čoho sa pustiť, to už nenaznačil, čo považujem za polovičatú prácu. Doriešiť si to musím sama.
Ale výzvu prímam. Aj keď mi to pripomína čosi, úplne mimo súdok, veľmi originálne a odvážne riešenie jedného stomatológa. Neskutočne krivé a riedke zuby vyrovnal tak, že dva horné a dva dolné vytrhol, čo bolo minimálne zvláštne, lebo medzi jednotlivými zubami bol prievan, tak boli ďaleko od seba. Ale čuduj sa svete, po čase boli zuby vyrovnané a vyzerali naozaj ukážkovo.
Tak na to idem ja. Bez peňazí po uši v dlhoch zatváram obchod, ktorý ma síce sotva uživil, ale bol akou takou istotou a začínam od nuly. Prd od nuly, od brutálneho mínusu. Všetci známi mi popľúvajú plece a vravia, že to zvládnem. Asi o mne vedia viac, ako ja o sebe tuším. Ale povzbudzuje ma, že mi veria.
A verím si ja? Občas ma chytí mánia a robím plány, hľadám možnosti, som vo vytržení... a potom prídu strachy a ja hrôzou nedýcham, veď môžem prísť o strechu nad hlavou, vidím to vôbec reálne?
A nakoniec si vravím, nech to dopadne akokoľvek, mám v podstate šťastie. Je úžasné začínať niečo nové, mať možnosť vyskúšať si svoje sily a schopnosti, popasovať sa s tým hajzlíkom životom a vysmiať sa mu do očí, keď sa plány vydaria.
