Najpríťažlivejšie boli miesta za plotom. V našom prípade vodáreň. Rástla tam vysoká hruška hnilička, po ktorej sa úžasne lozilo, až kým ma nebonzla sestra a ja som dostala. Bol tam aj voňavý agát so sladkými kvetmi, za jedenie ktorých som opäť dostala. Papučou. Ale sestra tiež, lebo ma mala strážiť. Ale ani károvaná filcová papuča ma nemohla odradiť od dôležitých územných prieskumov.
V jeden deň, keď nás zas súrodenci odložili na pieskovisko a išli si po svojom, vytratili sme sa, ja, kamarátka a chlapec z vedľajšieho dvora objaviť nejakú ameriku. Dostali sme sa až k rieke. Popri brehu bol vykopaný hlboký jarok a v ňom naukladané veľké rúry. Veľkosť mám skreslenú, boli sme maličkí ale ja mám pocit, že boli ako zemeguľa.
Cez drevenú lávku sme sa dostali na začiatok, dnes už viem, že nie cesty, ale prúseru. Možno tam aj padlo, že by sme nemali, ale nešlo odolať. Veď iba kúsok... a tak sme kráčali, skoro až bežali po tých obrovských rúrach a vzďaľovali sa od bezpečia pieskoviska až do tramtárie.
Keď sa začalo zmrákať, dobrodružstvo nadobudlo iný rozmer. Máličko sme zablúdili a chvíľu trvalo, kým sa nám podarilo dostať sa do známych uličiek. Nenápadne sme chceli prekĺznuť na pieskovisko, no už na začiatku ulice bol odchytený chlapec z vedľajšieho dvora a pred našim domom čakali naše napaprčené sestry. „Počkaj, ty dostaneš...“ znela nepríjemná veta. S kamoškou sme si šepli, že budeme zatĺkať a veru sa mi to darilo dlho, celé roky. Sľub je sľub.
Nedostala som, naši boli vydesení k smrti a trochu pomohlo že som cestou odlomila pre mamu orgován. Chlapec z vedľajšieho dvora už k nám nepáchol, ale jeho chyba, my sme mali v talóne ešte plno výborných psích kusov a len čo sme trochu vyrástli a zbavili sa hnusných sestier, naše výpravy mohli začať a veru obsahovali veľmi široké teritórium mesta.
Naše zákutia pohltila výstavba, ale naše najmilšie sa našťastie zničiť nepodarilo. Kalvária s jej neodmysliteľnou súčasťou, starým kameňolomom, kde sme skúsili svoje prvé cigarety. Kamoška potiahla tatkovi Bystrice, zašili sme sa do výklenku v skalách a už sme aj čmudili. Bafali sme bez šlukovania, lebo sme nevedeli, ako sa to robí, ale nikto sa nám nemohol vysmievať, že sme ešte nefajčili.
Zanedlho to vo výklenku vyzeralo ako klubovňa. Boli by sme tam chodili do aleluja, keby sa z vrchu kalvárie neskydol akýsi chlapec z našej školy a nezabil sa. Cez vyslovený zákaz sme tam chodiť nemohli . To by už nebolo dobrodružstvo, ale hlúposť.
Možno sa doba menila a je naozaj nebezpečné, aby bolo dieťa bez dozoru. Ani by som žiadnej matke nedopriala také dieťa ako som bola ja. Len ma tak napadá, o čom budú písať tí, čo dnes sedia doma za počítačom a v škole cez prestávku žmolia v rukách telefóny... zrejme bude stačiť zadať tému a počítač vygeneruje poviedku, alebo román. A možno to bude aj stačiť.
