Tento obraz sa mi javí, keď vyzliekam roztrhnuté pančucháče a šmarím ich do smetí. Čo s nimi? Kým príde zima, bude ešte plno takých „pod nohavice“ Za čias Anči sa také diery opravovali. Pozbierali sa tie deravé z celej rodiny a niekto, teda najčastejšie ten najmladší bol obetovaný a musel do opravovne v meste. Čiže ja. Tety v opravovni mali akési poháre, na ktoré natiahli deravý kus, háčikom zachytili očko, doštrikovali ho a zašili. A tak sme všetky chodili s prečiarknutými silonkami až kým tých pomlčiek nebolo neúnosne veľa. Potom sa so slzou v oku dotyčná pančuška zahodila. Jedna. Lebo rozumná gazdiná si kupovala vždy tú istú farbu, aby sa dali zvyšné popáriť.
Pamätám si, že boli dostať aj parfumované, tie sme si šetrili na nedeľu, na čaj o piatej, rozumej spoločenská akcia v PKO pre mládež. Hrala tam živá muzika a podávali sa malinovky troch farieb a jednej chuti. Štvrtá bola sóda.
Skôr, než ku nám dorazili pančuchové nohavice z východného Nemecka, vymyslela som si ja svoje vlastné. Začali sa nosiť mini sukne a cez zimu dosť fúkalo na ten kúsok medzi pančuškou a nohavičkami, tak som si tie tri kusy oblečenia jednoducho zošila. Nebolo to sexi a sestra mi hovorila, že som šibnutá, ale komu fúkalo?
Na štráfik som si spomenula, keď som videla podobné, no s jedným rozdielom, na jednej bol ešte primaľovaný chlapík, ako sa po tom štráfiku šplhá hore. Až vtedy som pochopila, o čom onen dekór vlastne bol. Vďaka štráfiku boli všetky nohy krásne, vzbudzovali predstavivosť mužov a následne možno aj galantnosť a šarm pri nadbiehaní. O toto sme s pančucháčmi prišli.