Pondelky by mali zrušiť. Týždeň by mal začínať stredou, štvrtkom až potom pokračovať nejakým blbým pondelkom. Motám sa po byte, moja babka tomu hovorila: "jak prd v gaťách" a neviem si začať nič zmysluplné. Býva to tak vždy po nedeli, kedy prídu všetci moji najmilší, rozvíria prach v dome, pochvália jedlo a zmiznú. V nedeľu ešte upratujem, umyjem riad a hrám sa, že "konečne mám klud", ale v pondelok už oň nestojím. Chýbajú mi a priznávam to. Aby mi bolo ešte horšie, dám si čokoládu a hrabem sa v starých fotografiách. A potom otvorím ten starý zápisník a nájdem v ňom okrem iného aj zápis o ktorom netuším, do akej miery je pravdivý.
Budem sa citovať: Sedím v izbe, zatiaľ jedinej použiteľnej a tak ma napadlo, pokecať si s našimi. O tom, čo bolo, čo je a čo bude. A tak vypnem rádio, vyhodím mobil aj mačku, aby sa rodičia mohli priduchovať a pýtam sa: "Mami, tati, čo ďalej, čo mám robiť, kam sa vrtnúť? Ako mám naložiť so svojim životom? Som už dávno dospelá, no stále stojím kdesi na začiatku. Viem, že zhodnutie je na mne, ale dajte aspoň azimut, naznačte smer, veď odtiaľ zhora je všetko lepšie vidieť.
Mám písať, maľovať, šiť, pliesť, som vôbec dobrá, alebo mám ísť do hydinárskych závodov, sliepkam krky podrezávať, upratovať čísi bordel, alebo predávať čosi...Som dobrá, mám na to, aby som dostala to, po čom túžim? Tak poraďte, príbuzní. A oni, že som dobrá, výnimočná, len si musím veriť. No pozrime sa, aký obrat, ono to z toho neba asi vyzerá ináč, zdá sa, že tam tí naši tak nejak dozreli. Ako banány. Umreli zelení a v nebi sa z nich stali hotové sladké dobré bytosti. Múdre, láskavé, milujúce.
No čo sa mňa týka, mohli to stihnúť aj tu dolu, ale aj toto bol prínos. Síce mi to nepomohlo v rozhodovaní, ale upokojilo ma to. Priduchovaní rodičia mi ešte odpovedali na všeličo, ale najzaujímavejšie bolo, že keď som sa ich opýtala, či sú to naozaj oni, odpovedali, že sa to nedá tak povedať. Možno rozumiem. Keď raz ja vyfasujem krídla a bielu košulenku, už nebudem mama mojich detí, ale budem na ne dohliadať, kým budú potrebovať z funkcie strážneho.
Pletiem a viem, že je to dobré, lebo do toho primotávam srdcovú niť, píšem a pero si namáčam do srdcového atramentu. Inak to neviem a inak to ani nejde, nemalo by to cenu.
Toto bolo pred desiatimi rokmi. Vždy keď zacítim na čele závan, viem, že mi naši zas do niečoho kecajú. A teší ma to poznanie, že sa to dá, poflakovať sa medzi živými a pomáhať im, keď je im ťažko.