Pozrela som na prepínač a pomaly so pootočila gombíkom späť. Mne tu nikto nebude nariaďovať, čo mám cítiť, aby mohol byť spokojný. Ale to som robiť nemala. V zariadení zacvakalo, zapípalo, zaškŕkalo, mierne sa z neho zadymilo a nakoniec zhaslo. Milenec pani dokonalej si nevšimol nič. Ako by aj mohol, mal plnú hlavu nových úžasných informácií.
Len ja teraz netuším, na čom som. Kde skončil príkaz pre teraz už zdochnutú haraburdu v mojej ruke. Ľúbim, neľúbim? Povedala som si, že idem na to skusmo. Ukradomky som sledovala toho tvora, ktorý až donedávna tvoril súčasť môjho vesmíru, respektíve, bohužiaľ, jeho stred. Junáčik sa mi stále páčil. Tak ako v prvý deň a to vtedy vyzeral naozaj pod psa. Je síce kus starší, ale sluší mu to. Musím samu seba pochváliť, odviedla som dobrú prácu, z nemožného chlapa bez vkusu som vykresala frajera, ktorý stojí za hriech...ja krava. Na chlapíka v kockovanej flanelke by sa tá anorektička sotva ulakomila.
Pozorujem ho a vidím v ňom časť seba. Ale vidím už aj ju, ako sa na ňom podpisuje a moja duša vrieska: zachráň ho! Počujem dobre? Zbystrím sluch a duša si odkašle a zahanbene sa opraví: zachráň seba...
Neviem v akom bode sa pepínač zasekol. Cítim lásku, cítim pokoj, ale ešte cítim aj úzkosť, zlosť, smútok, osamelosť. Žiada sa sem hodiť obľúbenú frázu o čase. Ale mne sa skôr žiada povedať, že nemôžme po nikom chcieť, aby cítil tak, ako my chceme, aby žil, ako by sa to nám páčilo, nemali by sme chcieť kohokoľvek zachraňovať tým, že mu ponúkneme nejaký model fungovania. Svet okolo nás sú iba kulisy, to pravé je v našom vnútri...ech, ale to už mudrujem...idem radšej psovi kopať loptičku.