Elena Engelová
Odvažujem sa na dlhšie trasy
Po trojmesačnom presúvaní sa do práce a späť a občasnom výjazde do okresného mesta, rozhodla som sa pre svoj prvý hrdinský motorizovaný presun do veľkomesta.
Som jedna z mnohých, čo denne stretávate na uliciach... Zoznam autorových rubrík: len tak, o mne, boľačky, moje kuriózne choroby, Súkromné, Nezaradené
Po trojmesačnom presúvaní sa do práce a späť a občasnom výjazde do okresného mesta, rozhodla som sa pre svoj prvý hrdinský motorizovaný presun do veľkomesta.
Zas je tu známa chvíľa, kedy začína vo mne neúnosne stúpať napätie, nervozita a úzkosť. Ale dnes nedostanú šancu. Mám minimálne jednu fintu, ako na ne a aj počasie mi nahráva.
Osamelosť nie je samota. Samota je dobrá, osamelosť je desivá. Nastáva vtedy, keď si človek uvedomí, že medzi ním a všetkými ostatnými je celý vesmír.
Dnes keď som otvorila dvere nášho domu, po prvý krát po dlhých mesiacoch som pocítila radosť. Takú tú obyčajnú, že som konečne doma, že si na seba hodím niečo pohodlné, že si urobím kávu a budem sa venovať niečomu, čo ma baví.
Zaskočila ma nová, nepríjemná informácia. Majiteľka nehnuteľnosti, kde mám firmu, nadobudla pocit, že ja a ostatní nájomníci sa topíme v peniazoch, tak sa nám rozhodla od nich trochu odpomôcť. Oznámila nám, že zvýši nájomné.
Deti sú vraj kruté. Vedia si navzájom veľmi ubližovať. No ja si to nemyslím. Tých naozaj zákerných je málo a takému mláďaťu buď niečo chýba, alebo má čohosi nadbytok. Deti len tresnú svoju pravdu na rovinu, bez ohľadu na to, čo to spôsobí.
Dobrodružný život mňa ako čerstvého šoféra úspešne pokračuje. Presunúť sa z domu do práce už zvládam takmer bravúrne, aj keď mi pred cestou treba na „malú" podozrivo často. No parkovanie je des. Narútiť sa medzi dve autá je neuskutočniteľná úloha.
Podchvíľou narazím na článok, z ktorého mi padá sánka. Ako minule. Dieťa terorizuje celú školu, od spolužiakov cez učiteľov po upratovačky, školníka a kuchárky.
Postaviť deťom ihrisko a trvať na tom, že sa majú hrať iba tam je síce bezpečné pre všetkých zúčastnených, ale oberá to jedinca o možnosť v budúcnosti opisovať príbehy z detstva, ktoré bolo často o hubu. Keď si spomeniem, kde všade sme boli a čo sme robili, je až divné, že sme sa všetci dožili dospelosti.
Šoférovala som po prvý krát úplne sama do mesta, bravúrne som sa pohla na križovatke, stojac hore kopcom, ukážkovo som zaparkovala, síce na poloprázdnom parkovisku, ale aj to sa ráta, kúpila som si svoj prvý parkovací lístok, odovzdala som daňové priznanie, ktoré som si robila sama, posedela som si dve hodiny na sociálnej a nezaspala tam, vybavila nákupy a excelentne došoférovala naspäť do práce. Deň ale nekončí.
Natiahol ku mne ruku. Dôverčivo som sa priblížia, myslela som, že ma chce objať, ako obvykle, ale on ma udrel. Po tvári. A potom ešte raz. Nechápala som. Otázka neznela za čo, ale prečo.
Ak ste sama, ak vám manžel zdupkal za mladšou a už vás nebaví chodiť po svete ako rozvedená, jednoducho si nájdite iného. Je to možno ľahšie, ako si myslíte.
Milá ja, tak za 2-3 rokyAsi sa čuduješ, že Ti píšem, ale pravdupovediac, veľmi by som chcela byť momentálne s Tebou. Dúfam, že sa máš už dobre a všetky problémy sa vyriešili k Tvojej spokojnosti. Verím, že si už vyrovnaná a že to ťaživé obdobie spred niekoľkých rokov prinieslo ovocie, že si našla zmysel toho nezmyslu a že človek, ktorý Ťa opustil, lebo si nenaplnila jeho očakávania, Ti neleží v srdci, alebo niekde inde.
„Anča, máš nakrivo štráfik" Anča sa natočila chrbtom k výkladu a hlavu zvrtla až neprirodzene dozadu, ako sova, aby sa v ňom videla. Potom si navlhčila dlane a posúvala nimi pančuchy na nohách, až bol štráfik stopercentne rovný. Potom si ešte skrytá za kamošku nenápadne podvihla sukňu a zapla štrimpflu o podväzkový pás. „Stále sa to odopína dokelu..." a obe zmizli v cukrárni na rohu.
Dnes som niekoľko hodín strávila za šijacím strojom. Nie že by som šila, vytvárala hodnoty, jednoducho, pokazil sa mi. Je to jeden z mojich výrobných prostriedkov, tak ma to patrične rozhodilo.
Viem, že by som sa mala v súčasnej dobe zamýšľať nad voľbami a nad tým, kam sa Slovensko s novým prezidentom pomkne. Snahu niečo ovplyvniť som vyjadrila tým, že som bola voliť. Kňažka, lebo okrem toho, že si myslím, že by hlava štátu mala reprezentovať svoju krajinu nielen vizážou, ale aj kultivovanosťou a intelektom, bola som doňho na strednej buchnutá.
Keď sa povie ježibaba, určite sa mnohým mužom v mysli vynorí svokra. Alebo nadriadená. Prinajhoršom manželka. Ale ja viem, že existujú aj skutočné. Ako dieťa som jednu stretávala a bola tak impozantná, že sa mi miešala aj do snov.
Po rokoch vychádzajú na svetlo božie desivé pravdy z môjho života, ktoré sa týkajú mojej najbližšej rodiny. Jednou z nich je, že moja mama nevedela variť. Dôkazom by mohlo byť, že ako dieťa som bola drobná, útla a bledá. Tak to aspoň tvrdili všelijaké tety štípajúc ma do líc: „Akási je bledunké, nie je choré?" mysleli tým chudokrvná, čím moju mamu dohnali k tomu, že ma dovliekla k lekárke na vyšetrenie.
Došlo na moje prvé hrdinské samostatné tankovanie. Po informácii, že ženy s tým majú zväčša problémy sa môj žalúdok o poznanie zmenšil, ale červené svetielko bolo nekompromisné. S ospravedlňujúcou myšlienkou, že niekto musí byť prvý, kto tie stojany zrámuje, vydala som sa na náročnú a dobrodružnú akciu.
Začínam starnúť, vynárajú sa mi spomienky na detstvo, ale nebránim sa im, ovlažujú mi dušu a zjemňujú ostrosť súčasnosti, ktorá je momentálne dosť neúnosná. Stačí málo a prichádza spomienka, občas len na porovnanie s tým, čo práve vidím a prežívam.